chuť variť, no na farmárskom trhu som zbadala nádherne dozreté paradajky. Sýtočervené, voňavé a trochu nepravidelné – presne také, aké majú byť. Priniesla som ich domov, nakrájala, pridala štipku soli a trochu korenia, a jednoducho som si sadla na balkón.
V tej chvíli všetko stíchlo. Žiadne zložité varenie, žiadny stres – len tá chuť. Sladkosť, kyslosť, jemný pikantný podtón – a v tom všetkom celé leto.
Odvtedy sa toto jednoduché jedlo stalo stálicou v mojej kuchyni. Nie je to „recept“ v tradičnom zmysle slova; je to skôr pripomienka, že dobré jedlo nemusí byť
